Využitie samojedov vo svete
Samojedi patria vo svete k veľmi obľúbeným a rozšíreným plemenám psov, vzhľadom na ich nádherný vzhľad, priateľskú povahu ale aj nesmierne neobmedzené možnosti pracovného využitia. Samojeda možno chovať na výstavy a ako rodinného psa, ale takisto na širokú škálu pracovných činností. V anglickej literatúre bývajú samojedi označovaní ako „tri H“ psi: hunting, herding a hauling, teda pes na hon a lov, zaháňanie domácich zvierat a ťažný pes. Už vieme, že samojedov v ich pôvodnej domovine na Sibíri skutočne využívali na všetky tieto činnosti. Títo boli psami všestrannými: nielen pastierskymi, ťažnými, loveckými i strážnymi, ale boli aj vynikajúci lovci rýb, nadháňali zver pri love, ťahali sane, ustrážili obrovské stáda sobov, chránili obydlia svojich pánov pred divou zverou a navyše ich zohrievali za studených polárnych nocí. V roku 1911 sa v Glasgow v Anglicku uskutočnila obrovská svetová výstava Expo. Boli tu – ako exponáty – takisto obyvatelia ďalekého severu so svojimi stanmi, saňami a stádami sobov. Nemali však so sebou psov a tak im boli zapožičaní prví anglickí samojedi pána Kilburn-Scotta, aby udržali stádo pohromade. Bola z toho nakoniec obrovská senzácia: psi, ktorí neboli vycvičení na takúto činnosť nemali žiadne problémy udržať obrovské stádo sobov pohromade. Sú známe príbehy od súčasných chovateľov samojedov, ktorí s užasom pozorovali svoje nikdy necvičené psy ako sa snažia zaháňať domáce zvieratá (napr. ovce) do stáda! Mnoho samojedov pracuje ako pastierske i ovčiarske psy – majú na to prirodzené vlohy. (Dnes sa napríklad v USA samojedi zúčatňujú skúšok v zaháňaní oviec a v roku 2001 ich 37 zložilo druhý stupeň ovčiarskych skúšok.)
V súčasnosti sa mnoho chovateľov snaží udržovať všetky tieto danosti samojedov a hlavne americkí, kanadskí a severoeurópski chovatelia presadzujú tzv. trend „working Samoyed“, alebo pracujúci samojed, ktorý by mal zvládať všetky činnosti ako pôvodní psi sibírskych kmeňov Samojedov. V mnohých krajinách je dokonca badať rozdelenie chovu na tzv. výstavné a športové typy, ktoré sa od seba výrazne odlišujú stavbou tela i osrstením.
Ako som spomínala už v úvode tejto knihy, niet pochýb, že samojed je pôvodom pracovný pes využívaný na množstvo rôznych činností v ťažkých podmienkach.
Každý majiteľ samojeda vám potvrdí ich lovecké pudy, nezávislosť pri rozhodovaní aj ich schopnosť upozorňovať na votrelcov hlasným výstražným štekotom. Majú obrovskú vôľu pracovať v záprahu – toto môžeme jednoducho vidieť na majiteľoch samojedov, ktorí majú určite jednu ruku dlhšiu ako druhú, lebo ten ich samojed si myslí, že ich má na vodítku ťahať vpred!
V Dánsku, Nórsku i v Anglicku sú samojedi využívaní ako vodiaci a slepeckí psi. Samojedi sa takisto veľmi úspešne objavujú aj v súťažiach vo weightpullingu,obedience a agility.
Samojed je svojou povahou predurčený na prácu v oblasti canisterapie, vzhľadom na ich absolútne nekonfliktú povahu a oddanosť a prítulnosť k ľuďom. V susednom Poľsku ale i v Čechách majú výborné výsledky pri použití samojedov u detí s rôznymi rečovými vadami a u mentálne postihnutých detí. V Čechách sa takisto úspešne objavuje fenka Angie Tamandaré manželov Piskacisových v súťažiach weight pullingu!
Aj na severe Európy je samojed využívaný na širokú škálu zimných športov, od skijoringu až po vozenie sa na záprahu samojedov do práce. Existujú tu špeciálne kurzy na výcvik samojedov (i majiteľov) na tieto činnosti. Samojed je tu automaticky považovaný za psa pracovného a zároveň za domáceho miláčika – tak ako tomu bolo po stáročia v kmeňoch kočovných Samojedov. Od dlhoročnej úspešnej chovateľky samojedov z Fínska, Tuuly Hämäläinen (ch.st. Humoresque) viem, že si síce vysoko cenia psy, ktoré sú schopné úspešne pracovať v záprahu, ale berú to ako samozrejmosť: na to bol predsa samojed určený. Vo Fínsku – takisto ako v USA – teda nedošlo k rozdeleniu chovu samojedov na psy „domáce“ a „športové“.
V USA Klub Samojedov (The Samoyed Club of America – SCA) dôsledne presadzuje trend pôvodného pracujúceho samojeda medzi vlastníkmi a chovateľmi samojedov už od počiatku jeho činnosti začiatkom dvadsiateho storočia. Pre samojedov stanovil okrem titulov krásy, aj tzv. pracovné tituly, ktoré predpokladajú rôzne typy pracovných skúšok, za ktoré sa získavajú body do celkového hodnotenia. Tieto skúšky vykonávajú samojedské psy v ôsmich oblastiach: v ťahaní saní na rýchlosť, ťahaní saní na vytrvalosť, ťahaní nákladov (weightpulling), v skijoringu, strážení a zahaňaní stád, v love, v záchranárskych prácach a tzv. špeciálnych činnostiach, ako napríklad v sprevádzaní zrakovopostihnutých ľudí. Podľa počtu získaných bodov potom môže samojed získať tituly WS (Working Samoyed – Pracujúci Samojed), WSX (Working Samoyed Excellent – Pracujúci Výborný Samojed) a WSXM (Master Working Samoyed Excellent – Najlepší pracujúci Samojed). Tieto sa potom píšu pred meno psa.
Od chovateľov Rona a Lorraine Addisonovcov z Austrálie (ch.st. Polastar) som dostala ešte jeden tip na využitie samojedov – a to práve v období Vianoc. Záprah samojedov ťahajúci sane (samozrejme aj so Santa Clausom, s darčekmi i škriatkami) si môžete v Austrálii objednať na večierok doma či do práce, do nemocníc či do obchodných domov. The Samoyed Club of Victoria si takto každoročne „privyrába“ a za sezónu absolvujú okolo 40 takýchto jázd. Samojed je tu považovaný za jeden zo symbolov Vianočných sviatkov. Existuje tu (podobne ako v USA) tradícia objavovania sa samojedov na prvých stránkach časopisov v čase Vianoc ako „Vianočných psov“. Nenadarmo je v popise plemena amerického klubu SCA i veta :“Tento pes má v tvári ducha Vianoc po celý rok.“
Výcvik samojeda v záprahu (Podľa Mrs. Judy Schirber, USA)
Už od dávna sa neustále vedú spory o tom, či používať samojeda i pri práci v záprahu. Podľa môjho názoru, všetky tie kvality, ktoré pôvodne urobili samojedov takých úspešných pastierskych psov, sa dajú využiť aj pri práci v záprahu. Pastiersky pes musel byť dostatočne inteligentný na to, aby porozumel príkazom. Takisto musel byť veľmi pohyblivý, aby zvládol ostré zákruty a obraty pri zaháňaní stáda. A musel byť i rýchly, aby udržal krok so skupinou uháňajúcich sobov.
Tréning samojedov pre beh v záprahu sa robí inak ako u ostatných záprahových psov. Samojed behá, aby potešil svojho pána, sibírsky husky, napríklad, behá z čírej radosti z behu. Dobrý vek pre začiatok tréningu je ešte v šteňacom veku. Samojed musí vždy veriť, že tréning je zábava a nie povinnosť, potom bude behať s radosťou. V opačnom prípade stratí záujem.
Chvíľu potom ako sa šteniatko naučí počúvať na svoje meno, chodiť na vodítku a keď sa usadí vo svojom novom domove a zoznámi sa s inými členmi „svorky“, môžete začať s tréningom. Takže medzi ôsmym a dvanástym týždňom mu nasaďte malé (pre jeho vek a veľkosť vhodné) postroje vždy na pár minút, aby si na ne zvykol (autorka odporúča plátenné alebo nilonové postroje, nie koženné, pozn. autora). Vždy nech ich má nasadené len pod dozorom a nikdy mu nedovoľte, aby ich obhrýzalo. Keď už si na postroje zvyklo, teda keď už si nevšíma že ich má na sebe, neškriabe ich a podobne, ďalším krokom je nájsť veľmi ľahký objekt a uviazať ho na krúžok na postroji (vzadu na chrbte tesne pred chvostom). Ja používam kus dreva alebo dokonca detský nafukovací plávací kruh. Dajte šteniatku i obojok (nikdy nie škrtiaci !), pripnite vôdzku a povedzte „O.K. (meno psa), poďme !“ a bežte popri ňom držiac vôdzku. Šteniatko bude ťahať daný objekt pripojený k postrojom, ktorý bude taký ľahký, že psík bude cítiť len slabé ťahanie. Ak s vami nechce bežať, potrebujete pomocníka, ktorý si čupne kúsok od neho a zavolá ho. Ak už beží a ťahá bez problémov, odmeňte ho a pochváľte. Keď chcete aby zastavil, povedzte “Whoa !“, jeho meno a v tom momente prestaňte bežať. Pozor! Nikdy nestúpte na objekt, ktorý ťahá a nezabráňte mu tak v ťahaní. Pes musí mať vždy pocit, že behať a ťahať je zábava, musí to byť pre neho príťažlivé. Toto je mentalita samojeda.
Keď už s vami behá ochotne bez strachu, odopnite vôdzku a nechajte ho bežať a ťahať objekt voľne. Tento tréning má byť krátky, aby ste si udržali jeho pozornosť. Ukončite ho ešte v tom čase, kedy sa pes nenudí. Keď teda ťahá, snažte sa byť za ním a dávať mu príkazy odtiaľ.
Ako šteniatko rastie, zvyšujte záťaž, ktorú ťahá. Nezabudnite na väčšie postroje, tieto by ho nikdy nemali ťahať ani škrtiť, predovšetkým medzi predými končatinami.
Vo veku piatich mesiacov by potom váš pes mal byť schopný bez problémov utiahnuť pneumatiku. Dávajte vždy pozor, aby mu daný objekt pri ťahaní nenarážal do nôh. Vo veku sedem mesiacov sa už môže začať so serióznym tréningom. Vždy buďte pri ťahaní pár krokov za psom a odtiaľ mu dávajte príkazy. Postupne zvyšujte záťaž, ktorú ťahá a nezabudnite, že trénovať treba vždy len za vhodných poveternostných podmienok, teda nie v prílišnom teple. Takisto psa musíte naučiť, že vedúcim „psom“ záprahu ste vy, vy určujete smer, dávate príkazy. Práca v záprahu nie je čas na hranie ! To musíte psa naučiť tiež, hlavne ak má v ťahaní už aj partnera.
Ak trénujete viac psov, každý z nich má mať individuálny tréning základného výcviku tak, ako som ho popísala. Až potom ich môžete zapriahnuť spoločne.
