| Staroveké legendy hovoria … že v strednej Ázii žil kedysi dávno – pred 35 000 rokmi – národ, ktorý mal krásne chlpaté psy krémovej farby. Títo priateľskí púštni ľudia boli porazení svojimi nepriateľmi a boli nútení utiecť pred ich krutosťou na sever cez celé Mongolsko až na ľadové pláne Arktídy. Príbeh rozpráva o obetavých psoch, ktorí pomáhali tomuto národu prežiť v neľútostnej zime a ktorých srsť postupne bledla pod lúčmi arktického slnka a sneh a ľad ju postriebril, aby sa ligotala na končekoch – tak ako večne zamrznutá krajina, v ktorej museli žiť. | |
| Učitelia prežitia Písal sa rok 1733 a v Rusku sa začali diať veci dovtedy nevídané a neslýchané. Jednotlivé samostatné oddiely odvážnych mužov na lodiach alebo na saniach ťahaných psami či sobmi vytrvalo postupovali popri severných brehoch euroázijského kontinentu a zbierali na obrovskom priestore od Kolského poloostrova na západe až po Aljašku na východe poznatky o prírode i o miestnych kočovných obyvateľoch. Začala sa Veľká severská expedícia, niekedy nazývaná aj Sibírsko-tichooceánska či Druhá Kamčatská expedícia. Tak či onak, bolo to niečo úžasné. Expedícia trvala desať rokov, bolo do nej zapojených viac ako tísíc ľudí, 12 lodí a nespočetné množstvo ťažných psov a sobov. Námorní dôstojníci, vedci, kupci, lovci… Ich mená môžeme nájsť na veľkej časti mapy Arktídy zvečnené v názvoch morí, ostrovov, mysov, úžin. Celý projekt bol myšlienkou cára Petra I., ktorý cieľavedome podporoval výskum odľahlých, takmer neznámych končín svojej obrovskej ríše. A tu sa svet po prvý krát dozvedel o pôvodných obyvateľoch týchto nehostinných končín, o Evenkoch, Čukčoch, Eskimákoch i Samojedoch, nazývaných aj Nencami, o spôsobe ich života i o ich všestranných psoch. A keďže oni dokázali prežiť v nehostinných podmienkach arktickej tundry, stali sa učiteľmi prežitia polárnych expedícií, hľadajúcich cestu na severný pól. | |
| Čo neustále hnalo ľudí na sever ? Od 15. storočia, v ktorom Európa konečne uznala skutočnosť, že Zem je guľatá, si cestovatelia trúfali ďalej a ďalej od európskych brehov. Hlavnými magnetmi boli cesty dovtedy nepreskúmané, kontinenty dovtedy neobjavené, bytosti i veci zahalené rúškom tajomstva, ktoré ešte nikdy nikto nevidel… Bachraté karavely, vybavené jednoduchými navigačnými prostriedkami, delami, všakovakým tovarom a ku všetkému odhodlanými kapitánmi, opúšťali bezpečné prístavy pod plachtami plnými nádeje na všetky možné svetové strany. Predierali sa k svojmu cieľu okolo Afriky aj cez Ameriku. Najsilnejšie námorné veľmoci Portugalsko a Španielsko si s pápežovým požehnaním rozdelili svet na dve záujmové sféry. Pre Anglicko, Francúzsko, Holandsko alebo Dánsko zostali jedine cesty severné, popri brehoch Sibíri a Aljašky alebo opačným smerom, popri kanadských brehoch až do obchodných prístavov Indie a Číny. Bol tu len jeden malý problém: ešte to nikto nedokázal. Nevedelo sa, či je to vôbec možné. A určite nikto ani len netušil, s akou obrovskou silou sa púšťajú za pasy. Veď podľa mienky učených zemepiscov tej doby malo byť na severnom póle voľné more! Stačilo iba prekľučkovať sa medzi prstenec ľadu, ktorý polárnu oblasť obklopuje a priama cesta do Orientu bude otvorená… | |
| Skutočnosť je ale trošku iná… Arktída severná polárna oblasť zemegule. Celková rozloha asi 25 mil. km2. More je tu takmer po celý rok zamrznuté a ostrovy z väčšej časti pokrýva ľad a sneh. Na nezaľadnených častiach je večne zamrznutá pôda s porastom tundry. Živočíšstvo je chudobné počtom i druhmi. Pre arktickú klímu je charakteristická nízka teplota vzduchu, ktorá praje dlhej zime, chladné a krátke leto (2 až 3 mesiace), silný vietor, hmly a časté sneženie. V období polárnej zimy a polárnej noci na póle slnko 179 dní nevystúpi nad horizont a v tejto dobe je v oblasti strednej časti Severného ľadového oceánu, v severovýchodnej časti Hudsonovho zálivu a v oblasti strednej Sibíri až k 55. stupňu severnej šírky priemerná teplota 30 o C. Teploty pod nulou sa tu vyskytujú približne 200 – 300 dní v roku. | |
| Polárna horúčka Neznalosť týchto faktov spôsobila v 15. až 19. storočí záhubu nespočetného množstva severských expedícií, vyslaných s cieľom nájsť prieliv do Orientu, či po prvý raz vztýčiť zástavu toho či oného štátu na nedotknutom severnom póle. Lode odvážnych kapitánov, ktorí vplávali do arktických vôd s predstavou voľného oceánu, boli ponechané svojmu osudu, keď vmrzli do ľadových krýh a tieto ich postupne rozdrvili. Posádky, len slabo vybavené na podmienky polárnej zimy, boli nútené prezimovať v krajine večného ľadu. Mnohí z nich tieto výpravy neprežili, ďalší zmizli nevedno kam. Ale večná túžba za ľadovým dobrodružstvom, inak nazývaná aj polárna horúčka, bola príčinou ďalších a ďalších ciest do Arktídy i Antarktídy. A tak sa znovu vraciame do Ruska, ktoré v 18. storočí počas Veľkej severskej expedície objavilo ľudí schopných v Arktíde prežiť. Eskimáci, Čukčovia, Samojedi. Tieto kočovné národy síce nechápali, prečo sa tí bieli čudní ľudia vybrali na sever, ale v ich povahách bolo zakorenené navzájom si pomáhať. A tak pomáhali svojimi tisícročnými vedomosťami ľuďom, ktorí o Arktíde nevedeli skoro nič. Kedy sa na severe našej pologule objavili ľudia, dodnes presne nevieme. Zatiaľ najstaršie archeologické nálezy sú z územia medzi riekou Ob, Bajkalským jazerom a horným tokom rieky Leny (12 tisíc až 10 tisíc rokov pred n.l.). Najstaršími obyvateľmi Arktídy boli pravdepodobne ľudia pôvodu východoázijského, snedej pleti, ktorí boli na sever vytlačení silnejšími kmeňmi. Postupne sa naučili prežiť v nehostinnej tundre a svojmu životu sa dokonale prispôsobili. Tí ľudia vedia, že tu žijú tisíce rokov, ja musím v oveľa kratšom čase odpozorovať, osvojiť si ich životnú múdrosť: umenie prežiť v Arktíde hovorí polárny bádateľ Robert Edwin Peary. Písal sa rok 1891 a on sa vybral pokoriť severný pól. Namiesto toho ale zostal po celý rok v osade Grónskych Eskimákov. Chce sa od nich učiť. Chce sa vyhnúť osudu nepripravených výprav pred ním. Eskimáci sú mi blízki. Áno, sú špinaví, aj zavšivavení. Ale nepoznajú faloš ani pokrytectvo. Nelichotia, ale ani nenapadnú zozadu. Na neochotu či urážku rýchlo zabudnú. Vedia, že vo dne v noci číha spoločný nepriateľ. Neúprosný. Má sto tvárí a každá zvestuje smrť. Mráz, fujavica, puklina v ľade, hlad nemožno ich porátať. A jednotlivec s tým nepriateľom nič nezmôže. Vzdorovať mu možno len spoločne. A tak Eskimáci namiesto toho, aby sa hašterili, škriepili a kynožili, vzájomne si pomáhajú. Spolu lovia, ak treba, vzájomne sa ratujú, spravodlivo podelia medzi všetkých korisť, ktorú ulovil niekto z nich. Pomoc pokladajú za čosi prirodzené, samozrejmé. Podobne ako ich dojemná pohostinnosť…Medzi nimi som našiel radosť zo života a jeho pravý zmysel. Odučil som sa tomu podvedomému úsiliu panovať, ktoré je príznačné nám bielym v styku s primitívnymi národmi. Pochopil som, že ma poúčajú nie z pýchy, ale im to káže vekmi preverená skúsenosť. Odučil som sa chvatu, ktorý môže na cestách zahubiť. Odučil som sa aj egoizmu. Eskimáci by už dávno vyhynuli, stratili sa z povrchu Zeme, keby nežili v spoločenstve. V tom je ich sila. 6. apríla 1909 dosiahol Robert Edwin Peary, jeho spoločník Matt a štyria Eskimáci spolu so 40 psami ťahajúcimi 4 sane severný pól Zeme. Prvý v dejinách sveta. | |
| Pôvod národa Samojedov Samojedi (Nenci) boli dlhší čas zaraďovaní medzi historicky vymreté národy Eurázie, veľmi málo sa vedelo o ich pôvode i kultúre. Novšie archeologické a etnografické výskumy poskytli informácie o pôvodných ázijských národoch, medzi ktoré patria aj Nenci. Pôvodne obývali územia dnešného Mongolska, migrovať severozápadným smerom začali už počas neskorého pleistocénu. Niektoré kmene prekročili Beringov prieliv, stali sa prvými obyvateľmi Severnej Ameriky (Indiáni). Títo sa neskoršími presunmi dostali na Aljašku, do Kanady a Grónska (Eskimáci). Iní zostali na severe Európy (Laponci), ďalší sa presunuli na sever Ruska a vytvorili národy Samojedov, Čukčov, Jakutov, Komiov, Evenkov, Chantov, atď. Títo sa ďalej delili podľa oblastí, ktoré obývali, takže potom sa hovorilo o rôznych etnických skupinách toho-ktorého národa, napr. o Ostiackych Samojedoch, Tunguzských Samojedoch a pod. Kmene Samojedov migrovali na svoje súčasné územia na začiatku prvého tisícročia nášho letopočtu. Sídlili na hranici Európy a Ázie, presnejšie medzi Bielym morom a Jenisejom, na polostrove Tajmyr, na území s rozlohou 1 787 000 km 2. Tento polostrov sa nachádza v severozápadnej Sibíri a severne od artického kruhu vyčnieva do Arktického oceánu. Je to vlastne najsevernejšie položená časť Európskeho kontinentu. Klíma je charakteristická dlhými studenými zimami s teplotami pod nulou priemerne 250 dní v roku a krátkym letom (2 – 3 mesiace). V lete je pôda tudry na povrchu rozmočená, tvoriaca okolo riek močariská, v zime je celá zmrznutá. Na severe pokrytá machmi a lišajníkmi, južnejšie už trávy vytvárajú zelené lúky a nízky porast trpazličích briez a vŕb (50 100 cm), na najjužnejších územiach sa už vytvára vyšší porast lesov (2 – 3 m), tvoria ho predovšetkým vŕby, brezy a olše. Faunu tvoria soby, pižmone, polárne medvede, líšky, vlci, hranostaje, jelene, zajace, rosomáky, medvede hnedé a grizly, vydry, veveričky, sovy, snehule a na ostrovoch aj tulene a mrože. Práve tieto druhy tvorili podstatnú časť jedálnička kmeňov žijúcich na tomto území. Samojedi mali malú postavu, pokožku skôr žltej farby, vysoké lícne kosti, zošikmené tmavé oči a malé vyduté nosy. Národ Samojedov bol tvorený jednotlivými rodinami, prípadne osadami viacerých rodín, ktoré migrovali po tundre. A práve soby podmieňovali trasy ich pohybu po území Sibíri. Presnejšie bola to potrava pre soby machy a lišajníky ktorá určovala, kedy a kam sa kmeň presunie. Spočiatku soby len lovili, neskôr postupným zdomácnením ich aj chovali v stádach. Množstvo sobov v rodine sa stalo znakom bohatstva a moci. Boli to teda kočovní ľudia, ktorí sa živili nielen lovom a rybolovom, ale aj chovom sobov, ktoré na rozdiel od iných nomádov využívali najmä ako ťažné zvieratá, teda nielen na mlieko či mäso. Chov obrovských stád sobov vyžadoval aj dobrých pastierskych psov. Nenci chovali psy, ktoré volali Bjelkier (doslova biele psy, ktoré sa rodili biele), ktoré im strážili stáda sobov, príležitostne pomáhali pri love a pri ťahaní saní. Je zaujímavé, že termín Bjelkier používali aj na označenie bielych polárnych líšok a ľadových medveďov. Ich obydliami boli stany zo sobích kožušín tvaru típí, ktoré sa dali ľahko rozložiť a presunúť na iné miesto, keď soby spásli všetok mach. Na ťahanie nákladov na saniach používali predovšetkým soby, aj keď v letných obdobiach sa na rozmočenej pôde lepšie osvedčili psy, zapriahnuté do malých lodí tvaru kanoe, ktoré ťahali po riečkach a močarinách. Ich tradičný odev dlhé kabátce s kapucami – bol vytvorený takisto zo sobích kožušín, otočených kožušinou dovnútra. Srsť sobov je dutá, takže tvorí materiál s vynikajúcimi izolačnými vlastnosťami. Náboženstvo Samojedov bolo založené na uctievaní zvierat a malo prvky šamanizmu. Šaman bol vedúcou osobnosťou kmeňa, hovoril ústami duchov a vedel predvídať, kde sa objavia stáda sobov či inej zveri, liečil chorých, učil umeniu uchovávať potraviny a častokrát podstupoval rôzne nebezpečné skúšky, napríklad žil určitú dobu sám v pustatine, aby sa mu zjavili vízie, ako postupovať v budúcnosti. Samojedi boli medzi severskými nomádmi veľmi unikátny národ, hlavne pre ich blízky osobný a pracovný vzťah k ich psom. Ako som už spomínala, sami ich nazývali Bjelkier, ale v Rusku sa tieto psy volali aj menom Vojnajka (v preklade vedúci, strážny, lovecký alebo bojovný pes), alebo neskôr termínom Lajka (vzťahujúcim sa na všetky severské psy špicovitého vzhľadu). Tieto psy neboli len biele, ale aj čierne, hnedé alebo kombinované. Tvarom tela a vzhľadom sa však neodlišovali od dnešných samojedských psov. Cestovatelia, ktorí vo svojich expedíciách používali Bjelkier od Samojedov, sa zmieňujú o rôznych typoch psov čo do veľkosti i zafarbenia, v závislosti od oblasti, kde kmeň, od ktorého ich kupovali, sídlil. Z týchto zdrojov aj vieme, že niektoré kmene Samojedov využívali psy na ťahanie saní, iné len na lov a stráženie sobích stád. Takisto sa zmieňujú o rozdelení Samojedov na kočovné a nekočovné kmene. Tak či onak, jedno mali spoločné: svoje psy a ich prácu si veľmi vážili. Bolo bežné, že každý člen rodiny si vzal jedného psa so sebou do ich obydlia – veľkých stanov zo sobej kože nazývaných chooms a nechali psíka spať spolu s nimi pod sobími prikrývkami, aby ich zohrievali. Deti mali dovolené hrávať sa so šteniatkami, dospelé psy zasa strážili a ochraňovali deti počas neprítomnosti dospelých a ženy tohto národa často odchovávali šteniatka, ak toho fena z rôznych dôvodov nebola schopná. Tento fakt zdôrazňuje, ako veľmi si Samojedi svojich psov cenili a brali ich ako rovnocenných členov svojho spoločenstva aj jednotlivých rodín. Je známe, že Samojedi často odmietali vzdať sa svojich psov a predať ich cestovateľom, v období, kedy títo začali prenikať na ich územia, a preto sa často stávalo, že psy sa jednoducho vyparili rôznymi pochybnými cestičkami. Samojedi boli veľmi jednoduchí ľudia a nebolo neobvyklé, že využívali týchto psov aj na kožušiny. Väčšinou to ale boli psy, ktoré neboli k človeku priateľské, boli agresívne alebo príliš veľkí jedáci, či príliš slabé psy. Takýmto spôsobom vlastne robili výber najvhodnejších jedincov pre ďalší chov. A keďže sa na svojich cestách po obrovskej tundre len zriedkakedy stretávali, nedochádzalo ani ku kríženiu rôznych psov, bola tu zachovaná určitá línia. Či už pôvodní chovatelia robili tento výber s určitým cieľom či nie, predsa len dodržiavali presné pravidlá. Hlavným kritériom výberu bola priateľská vyrovnaná povaha psa, jeho sila a vytrvalosť. Agresívne psy sa stali bez milosti ozdobou ich kožuchov. Počas storočí sa neskôr vyvinulo silné a odolné plemeno, ktoré pracovalo bok po boku človeka, zabezpečovalo mu pohodlie domova a bojovalo neľútostne v bitkách za svojho pána, ktorého chcelo potešiť. Pôvod plemena samojedský pes sa datuje do obdobia tisíc rokov pred naším letopočtom, čím sa zaraďuje medzi najstaršie plemená vôbec. Podľa rôznych vedcov má samojedský pes veľa charakteristických znakov prehistorického psa. Bjelkiers psy sú teda veľmi podobné pôvodným psom a majú veľmi blízky vzťah k prvým psom-vlkom, ktorí sa priblížili k ľudským obydliam, aby vytvorili nekonečné priateľstvo. Prvé, vlku podobné psy (Canis familiaris palustris), sa objavili pred 12 000 až 14 000 rokmi na juhu strednej Ázie. Prví lovci pociťovali pôvodne určitú spriaznenosť s vlkmi, kvôli ich podobnej sociálnej štruktúre a loveckým schopnostiam. Identická bola ľudská i vlčia svorka: hierarchické usporiadanie, nosenie jedla pre deti i starších obyvateľov, staranie sa o chorých i ranených, spoločné radosti i starosti, uchovávanie zásob na horšie časy. Spoločný lov vo svorke bol takisto rovnaký. Lovci si vzali prvé šteniatka k sebe a vzťah obdivu a uctievania prešiel k partnerstvu. Je dokázané, že tieto prvé psy sa dobre prispôsobili sociálnej štruktúre lovcov. A tak sa postupne z prvých psov lovcov neskôr vyvinuli psy pastierske i ťažné. Boli zvyknuté utiahnuť náklad od 30 40 kilogramov, hoci sami vážili v priemere 30 kg. Svorka Bjelkier psov mohla utiahnuť aj polárneho medveďa vážiaceho cez 700 kg. Keďže Samojedi nikdy nezabíjali svoje psy na mäso, nebili ich a dobre sa o nich starali, vyvinul sa medzi nimi vzácny vzťah dôvery. Dá sa povedať, že Bjelkier psy boli svojimi majiteľmi určitým spôsobom uctievané. Mali prístup do ich stanov, mali neobmedzenú dôveru, keď strážili malé deti i celé stáda a osady Samojedov. Tento vzťah sa premietol aj do neskorších čias, kedy sa objavením kmeňov Samojedov a ich Bjelkier psov vo Veľkej severskej expedícii dostali títo psy až na dvor cára a jeho rodiny a ako kráľovský pes bol dávaný do daru európskym celebritám. Na druhej strane, objavitelia takisto zistili vzácne vlastnosti týchto psov a začali ich využívať vo svojich expedíciách. | |
| Polárne expedície Nepoznám prítulnejšieho a oddanejšieho tvora, než sú títo bieli skrotení vlci. *** Roald Amundsen *** Bez vedomostí, získaných za pobytu v Eskimáckej dedine, by sa Pearymu asi nikdy nepodarilo severný pól dosiahnuť. Bol jedným z prvých polárnych bádateľov, ktorí si uvedomili dôležitosť dedičstva pôvodných národov Arktídy. A ak sa on učil od Eskimákov, ďalší významní vedci si zašli do osád Samojedov. Boli to napr. Dr. Fridtjof Nansen, Roald Amundsen či Vladimír Alexandrovič Rusanov. Ich charakteristika kočovného národa Samojedov sa vzácne zhoduje s Pearyho charakteristikou Eskimákov. I oni boli nesebeckí, priateľskí a obišli sa po celý život bez sprchy. Vďačne ich učili svojim vedomostiam. Naučili ich, že ich tradičný odev zo sobích kožušín s dlhou kapucou, nazývanou malica, sa dá v núdzových prípadoch použiť ako spacák, i to, že keď zaduje východný vietor a nad horami sa objavia biele mračná, znamená to, že sa od Karského Mora blíži snehová búrka, ako sa vo svojom denníku zmieňuje Rusanov. A poskytli im aj to najcennejšie čo mali: svoje biele psy, nazývané Bjelkier. Dospelé vycvičené psy boli v ich živote nenahraditeľnými pomocníkmi, pretože im boli rovnocennými partnermi pri love i strážení sobích stád a takisto boli aj ťažnými psami, ak to bolo treba. | |
| Dr. Fridtjof Nansen Existuje množstvo nádherných a dojemných príbehov z prelomu storočia o vernosti a oddanosti samojedských psov rozprávaných cestovateľmi, ktorí s nimi prežili mnoho dobrodružstiev. Sú také krásne, až nás prekvapí hĺbka citov týchto drsných ľudí zvyknutých bojovať len o čisté prežitie v nehostinnej krajine. A predsa si ich samojedi vedeli získať. Niet sa čo čudovať, že európski cestovatelia, ktorí spoznali toto plemeno na svojich cestách, ním boli očarení. A boli to práve cestovatelia, ktorí ho predstavili svetu. Lepšie povedané, nórsky cestovateľ Dr. Fridtjof Nansen, ktorý predstavil Bjelkier – bieleho psíka s usmievavou tvárou celému svetu. Veril, že cesta na Severný pól sa dá dosiahnuť len pomocou saní ťahaných psami. Kmene sibírskej tundry i Eskimáci Severnej Ameriky veľmi skoro objavili výhody cestovania na saniach ťahaných psami. Prvý písomný záznam od cestovateľa menom Ibn Batuta (1302 1377) hovorí, že cestovať do krajiny tmy sa dá len záprahom psov a tí, ktorí takúto cestu už prežili či už psy alebo ľudia – sa majú vyvážiť zlatom. Ale bolo to na Sibíri, kde sa táto metóda vďaka Nansenovi po prvý krát využila v objavovaní Arktídy. Dr. Fridtjof Nansen – nositeľ Nobelovej ceny, ktorý nielenže prešiel v r. 1888 ako prvý na lyžiach Grónsko, ale neskôr oddane pracoval v OSN, je autorom množstva diel o Arktíde a považuje sa za otca moderného výskumu arktických oblastí, si zaumienil nájsť severný pól v r.1893 na lodi, ktorú sám navrhol a pomenoval Fram (Vpred). (Navrhol ju tak dokonale, že samotná loď bola neskôr použitá na 5 ďalších arktických expedíciách !). Jeho smelý plán predpokladal, že nechá Fram vmrznúť do ľadových polí a ich pohyb (drift) jeho loď presunie až na severný pól. Keď ale zistí, že loď minie severný pól o 450 kilometrov, rozhodne sa vydať sa ta pešo. Je to nebezpečný zámer, ale pól priťahuje ako magnet, je na dosah, vzdialený niekoľko zemepisných stupňov. Že by nórska vlajka nemala na ňom nikdy zaviať prvá v histórii sveta ? Ale doteraz sa nikto nikdy neodvážil zísť z lode dobrovoľne, vydať sa ako stroskotanec na milosť a nemilosť arktickej prírode. Ešte na lodi si zhotoví ľahučké sane, kajaky, stany, jedlo ponesie v špeciálnych obaloch, ani gram zbytočnej záťaže, vyberie tie najlepšie psy. A spolu s kuričom Fredericom Johansenom postavia svoje životy na jedinú kartu. A hoci sa po 24 dňoch vyčerpávajúceho pochodu museli vrátiť, v jeho písomnom zázname z tejto strastiplnej cesty Farthest North with Samoyeds nájdeme množstvo odporúčaní a pochvalných slov venovaných jeho psom, z ktorých mnohé boli práve samojedské psy: tieto postupne umierali od vyčerpania alebo boli zabíjané na potravu pre silnejších jedincov a nakoniec i pre Nansena s Johansenom a napriek všetkému slúžili mu verne a oddane až do posledného dychu. Nansen už v príprave na expedíciu predpokladal takýto smutný koniec Bjelkier psov, pretože tým mienil pokryť stravu psov i ľudí na ceste späť z pólu. Ale v jeho denníku nenájdeme chvíle, kedy by mu nebolo veľmi zaťažko obetovať verné psy. Samojedské psy Nansenovi zadovážil Alexander Trontheim, jeho sprostredkovateľ. Trontheim pochádzal zo Sibíri, z Toboľska a poznal Samojedov a ich psov veľmi dobre. Nansen si objednal 40 psov a svoje prvé dojmy zo stretnutia s nimi si zaznamenal úplne presne: Mnohé z nich sa na prvý pohľad zdali byť čistokrvné, s dlhou srsťou, čisto biele, so stojacimi ušami a špicatým ňucháčom. Svojím nežným, dobrosrdečným výrazom sa hneď stali stredobodom pozornosti. Niektoré z nich pripomínali líšku, mali kratší kožuch, iné zasa boli čierne alebo biele s čiernymi fliačikmi. Evidentne boli z rozličných rás. Niektoré boli kríženci, lebo mali padnuté uši. (Nansen si neskôr vybral 28 najlepších psov, po viac ako roku strávenom pozorovaním ich správania a výkonov. ) Spomínaná rozdielnosť psov vyplývala z rôznych kmeňov, odkiaľ psy pochádzali. Ako už vieme, literatúra sa zmieňuje o dvoch typoch kmeňov Samojedov: kočovných a nekočovných. Kočovné kmene mali prevažne biele psy a používali ich na lov a ťahanie saní. Nekočovné kmene mali menšie psy rôzneho sfarbenia, nielen biele. Výzorom sa podobali na nórskeho losieho psa elkhounda. Boli používané ako pastierske psy. Toto rozdelenie nájdeme v knihách polárnych bádateľov Nansena, Nordenskjolda i v encyklopédii psov Dogs of All Nations od C.H. de Blyandta. Nansen bol taký spokojný so samojedskými psami, ktoré mu vybral Trontheim, že ich odporúčal mnohým ďalším cestovateľom tohoto obdobia. Ukázalo sa to ako šťastná voľba, pretože Trontheim vyberal psy prevažne z toho istého územia, t.j. rovnakého vzhľadu, veľkosti a predovšetkým línií. A ako uvidíte neskôr, práve tieto psy položili pevný základ chovu samojeda, ako ho poznáme dnes. | |
| Amundsen, Jackson a ďalší objavitelia Vek polárnych objavov od r. 1870 do r. 1912 vyniesol na výslnie všetky plemená severských psov. My sa zameriame na tých polárnych bádateľov, ktorí pre svoje expedície využívali prevažne Bjelkier psy od kmeňov Samojedov. Kým Nansen predstavil samojedov západnému svetu, potom to bol major Frederick G. Jackson, kto priviezol prvých psov do Anglicka. Jackson-Harmsworthova expedícia mala preskúmať Zem Františka Jozefa skupinu ostrovov, patriacich Rusku v arktickom oceáne. Práve tu narazili na vyčerpaného Nansena a Johansena, ktorí tu prezimovali na ceste späť z nedosiahnutého Severného pólu. Na ceste späť sa od Nansena dozvedel mnoho informácií o samojedských psoch, o ktoré sa sám veľmi zaujímal, využíval ich totižto na svojej expedícii. Takisto mu ich zadovážil Alexander Trontheim. Viacerých si priviezol späť do Anglicka a jedného z nich čisto bieleho psa menom Jacko (o: Nimrod, m: Jenny) predstavil po návrate domov kráľovnej Alexandre. Lekár jeho výpravy si takisto priviezol domov fenku samojeda menom Kvik, ktorú nájdeme v pôvode mnohých psov. Osem ďalších psov daroval v r. 1899 manželom Kilburn-Scottovým, ktorí potom patrili medzi zakladateľov chovu samojedov v Anglicku. Sám Jackson sa stal prvým prezidentom Asociácie Samojedov v Anglicku. Gróf d´Ambruzzi, zamieril na Severný pól až po dôkladnej debate s Nansenom. Odporučil mu samojedské psy od A. Trontheima. V júli 1898 mu tento doviedol 120 Bjelkiers. Len málo cestovateľov sa vo svojich zápiskoch venovalo psom. Gróf d´Ambruzzi bol našťastie iný. Zanechal nám množstvo poznámok o Bjelkiers, a tak sa dozvedáme: Hoci pochádzajú z arktických oblastí, teploty pod 30 oC im už nevyhovujú. Z času načas zdvíhajú labky a radšej si ľahnú na akýkoľvek kúsok dreva ako na sneh. D´Ambruzzi nepoužíval vejárovitý spôsob záprahu, hoci Nansen podľa vzoru Samojedov a Eskimákov uväzoval psov práve takto, aby im umožnili viac slobody pohybu. Postroje sa však neustále zamotávali a tak d´Ambruzzi priviazal vždy dvoch a dvoch psov k centrálnemu lanu, tak ako to videl u Jakutov. Umožňovalo mu to dosahovať väčšiu rýchlosť a prejsť väčšie vzdialenosti. Veľmi zaujímavý je aj jeho popis vedúceho psa čistobieleho Bjelkier menom Messicano. Je to pomerne malý pes, s hustou srsťou a veľmi inteligentnými očami. Voláme ho Messicano, lebo jeho srsť mu vytvára na zadných nohách nohavice, ktoré sa smerom k tlapkám rozširujú. Už od nášho odchodu zo zálivu Templic si neustále udržuje vedúce postavenie v prvom záprahu, pretože je najlepší. Najlepšie poslúcha príkazy, a hoci je menší, vždy ťahá rýchlejšie ako ostatné psy. Povedal by som, že vie, aký je dôležitý a je na to náležite hrdý. Galopuje rýchlo s nosom pri zemi, niekedy stopu stratí a ide pomalšie. Ale vždy ju nájde, aj keď my si nevidíme na špičku nosa a stopy sú už dávno zaviate snehom. Dvaja samojedi psi z expedície d´Ambruzziho sa vrátili do Anglicka. Volali sa Houdin a Russ. Mali pomerne veľký vplyv na vývin plemena v jeho počiatočnej fáze. Carsten E. Borchgrevink, Nór, ktorý žil v Austrálii, viedol anglickú expedíciu do Antarktídy v rokoch 1899 1900. Mal viac ako 100 Bjelkier, a hoci on patril k cestovateľom, ktorí nám nezanechali takmer žiadne správy o psoch, dvaja psy mali obrovský význam pre vývin plemena. Hádam najznámejší samojed v histórii – pes menom Antarctic Buck, ktorého nechal v Zoo v Sydney, bol v r. 1908 importovaný do Anglicka. Mnohí súčasní európski i celosvetoví šampióni sú jeho priamymi potomkami. Druhý z nich, menom Trip, si ešte pred návratom do Anglicka pobudol v expedícii Ernesta Shackletona. Shackleton bol zastáncom použitia poníkov na ťahanie saní. Preto si na svoju expedíciu do Antarktídy vzal len zopár psov, 9 samojedov (4 psov a 5 súk), ktorí mu skoro vyprodukovali potrebné množstvo šteniatok. Ich detailný popis aj s množstvom fotografií nám zanechal v knihe First on the Antarctic Continent. Zvyšok psov zo svojej výpravy daroval chovateľom v Austrálii a na Novom Zélande. V jeho stopách pokračoval kapitán Robert Falcon Scott. Prečo ani on neveril ťažnej sile a schopnostiam psov, nie je známe. Je to o to zvláštnejšie, ak uvážime, že bol veľmi dobrým priateľom E. Kilburn-Scotta zakladateľa chovu samojedov v Anglicku. Tento mu poskytol psa menom Olaf, syna Antarctic Bucka, ale evidentne neuspel, Scott ho zamietol ako pekného exotického psa, teda evidentne o samojedoch nič nevedel. A ani nechcel vedieť na jeho veľkú škodu. Scott použil poníky, ktoré boli príliš ťažké na cestu po snehu, pomrzli alebo oslepli, takže nakoniec museli sane ťahať sami ľudia, aby po vyčerpávajúcej ceste našli na južnom póle už len odtlačky nôh Amundsena a labiek jeho záprahu, ktorý dosiahol pól mesiac pred ním. Zvyšok svojich psov zanechal takisto v Austrálii a na Novom Zélande, kde boli niektoré umiestnené do Zoo v Sydney a vo Wellingtone. Tieto zoologické záhrady mali dlhé roky expozície samojedov, ktorých si objednávali alebo odkupovali z expedícií. Potom v najstarších rodokmeňoch samojedov v Austrálii a na Novom Zélande nájdeme mená takýchto psov: Pes na lodi kapitána Scotta, Pes na lodi Nimrod a pod. História plemena samojed by nebola kompletná bez nórskeho cestovateľa Roalda Amundsena. Je považovaný za najúspešnejšieho psieho cestovateľa všetkých dôb. Jeho spôsob výberu a výcviku psov, ako aj celkovej dôkladnej prípravy expedície je ohromujúci. Na svoju expedíciu si objednal 97 psov, ktorých dlhé týždne trénoval a pozorne vyberal. Nakoniec použil 52 z nich, ktorí ťahajúc 4 sane, vyrazili na južný pól. Tak ako plánoval, vrátil sa s jednými saňami a dvanástimi psami. Mali za sebou 1 860 míľ, ktoré prešli za 99 dní. Mnohé psy z jeho expedície sa domov vrátili ako miláčikovia posádky. Amundsenov záprah bol vedený samojedským psom menom Etah. Ak bol Amundsen prvým človekom, ktorý položil nohu na Južný pól, potom Etah bol prvým psom, ktorý položil labku na Južný pól. Bolo to 14. decembra 1911. Na každej expedícii okrem nešťastnej Scottovej samojedi hrali významnú úlohu. Takmer každý dnešný samojed má svojich predchodcov v psoch z polárnych expedícií. A hoci ich sila a výdrž tu hrala najdôležitejšiu úlohu, nežnosť ich osobností na nás často zapôsobí zo strohých poznámok cestovateľov. … a tieto biele psy nás dokola obiehali, aby sme ich pohladkali (Fridtjof Nansen), V noci sme vedeli presne povedať, kde ležia biele psy, lebo do nás strkali nosom vždy, keď sme okolo nich prešli, aby sme si ich všimli (James Murray, Shackletonova expedícia), Zistili sme, že v noci je najlepším spôsobom, ako si zohriať spacáky, rozložiť ich vonku na snehu ! Biele psy totižto okamžite do nich skočili, aby ich vyhriali. (Roald Amundsen). Vo svojej knihe First on the Antarctic Continent, C.E.Borchgrevink napísal : Bolo zaujímavé sledovať rozdiely v správaní sa grónskych psov a ich príbuzných zo Sibíri. Grónske psy boli omnoho divokejšie a len zriedkakedy sa priblížili k ostatným psom či k ľuďom. Sibírske psy boli spolu a neustále v ľudskej blízkosti. | |
| Samojedi v súčasnosti – Samojedi (Nenci) v roku 1961 Súčasnejší obraz života národa Samojedov nám poskytuje cestovateľ- zoológ Vladimír Beregovoy, ktorý v roku 1961 odcestoval do Ruska s tímom zoológov a strávil v osade Nencov 2 mesiace. Beregovoy ako správny vedec – nám zanechal množstvo informácií a postrehov z ich každodenného života, hoci sám pricestoval s cieľom dizertačnej práce z ornitológie. Poďme sa teda presvedčiť či polárni cestovatelia i moderní vedci mali pravdu o spôsobe života Samojedov. Nomádske kmene žijúce na území arktického Uralu a Jamalského polostrova sa sami nazývajú Nenci, čo jednoducho znamená ľudská bytosť. Pomenovanie Samojedi im je viac-menej cudzie, pretože bolo skôr hanlivým označením všetkých kočovných kmeňov bez domova. Nenci majú psy špicovitého typu strednej až veľkej veľkosti, ktoré využívajú v záprahu. Sú rôznej farby, nielen biele, ale aj hnedé, čierne či kombinované. Na niektorých je už badať vplyv kríženia s inými plemenami, hlavne v osadách, nachádzajúcich sa v blízkosti miest. V ruštine sa pre tieto psy používa termín nenecká pastierska lajka (Neneckaja Olenegonnaja Lajka). Tím zooloógov sa usadil v osade Nencov ďaleko od miest, pri rieke Poluj, ktorá je prítokom rieky Ob. Na oboch brehoch rieky sa vyskytujú psy veľmi podobné samojedským psom, ako ich poznáme v súčasnosti. Jediný rozdiel je vo veľkosti psov a vo farbe ich srsti: nachádzajú sa tu totižto psy malé, stredné ale aj veľké, s rôznym sfarbením. Sú tu aj psy čisto biele či krémové, ale omnoho viac ich je čierno-bielych a čisto čiernych. Biele a krémové psy majú hnedú farbu nosa. Ich srsť pozostáva z podsady a vrchnej dlhšej srsti. Nenci svoje psy nečesú, ani v období pĺznutia. Tvarom tela a hlavy sa takmer v ničom neodlišujú od samojedov súčasnosti. Oči mandľového tvaru, vztýčené uši, krásny chvost, ktorý nosia skrútený na chrbte je, takisto rovnaký. Sú to silné, pohyblivé psy. Je tu nesmierne množstvo psov, ktoré v zime ťahajú sane, ale v lete majú dovolené túlať sa, kde chcú. Nie sú pravidelne kŕmené, a tak vždy hľadajú niečo pod zub. Lovia všetko okrem sobov. Najčastejšie ulovia zajace, líšky alebo hraboše, či iné hlodavce. V lete vyzerá Jamalská tundra nádherne: je celá zelená so žltými kvetmi makov a modrými fliačkami ľadu a snehu. Ale je to veľmi zradná krása. Je tu množstvo komárov a múch. A v noci teplota klesá až k nule. Takže psy svoj hustý kožuch určite využijú. Fenky majú priemerne 3 až 7 šteniatok. Sú perfektnými matkami, o svoje šteniatka sa dokážu postarať úplne samostatne, ale v zime ich Nenci radšej umiestňujú do stanov. Nenecké lajky štekajú veľmi nahlas a veľmi často, vždy, keď sa niečo deje, keď zaháňajú soby či pri hre. Vždy štekajú, ak sa na ich územie priblíži neznámy človek či pes. Nenci sa o svoje psy príkladne starajú. Typické množstvo psov v jednej domácnosti sa pohybuje od 1 do 5. Dovolia im ísť dovnútra do chooms (stanov zo sobej kože) a počas jedla psy vytvoria druhý kruh okolo ľudí v stane. Títo im hádžu kosti a zvyšky jedla. Ak sa psi o jedlo bijú, pre Nencov je to dôvod k smiechu, inak nezasahujú. Keď sú psy pracovne vyťažené, kŕmia ich Nenci sobím mäsom. V noci spia psy v stanoch spolu so svojimi majiteľmi, ktorých zohrievajú. Nenci si svojich psov veľmi vážia. Dospelý pes sa dá len ťažko kúpiť, ale šteniatko môžete dostať aj za fľašku vodky. Nenci sa živia predovšetkým lovom rýb, na ktorých uskladnenie majú vlastné recepty. Celé čerstvé posolené ryby poukladajú do diery vo večne zamrznutej zemi na vrstvu trávy, a zakryjú ich trávou a ďalšou vrstvou rýb až pokiaľ nie je diera plná. Potom ju celú pokryjú hlinou a ľadom. Po určitom čase, keď sa dá mäso bez problémov oddeliť od kostí, je ryba hotová a je veľmi rýchlo skonzumovaná ako ľuďmi, tak aj psami. Našim zoológom takto pripravená ryba veľmi nechutila, kvôli jej zápachu, ale tento recept je starý stovky rokov a Nencom evidentne prospieva. Nenecké lajky sú voči ľuďom nesmierne priateľské a vždy ich vítajú mávaním huňatého chvosta. Napriek tomu, po prvom zvítaní sa od cudzinca vzdialia. Takisto žijú v mieri s ostatnými obyvateľmi rodiny domácimi zvieratami. Psy jeden druhého nenapádajú, hoci sa často škriepia. Mladé psy radi provokujú, ale voči nim sa staršie psy môžu spojiť a napadnúť ich spolu. Nenci nikdy nezabíjajú psy pre potravu. Nenecké lajky sa dajú ľahko vycvičiť, sú inteligentné a plné energie. Keď zaháňajú soby, snažia sa ich udržať pohromade na ich ceste na nové pastviny. V zime psy pomáhajú nájsť stratené soby. Keď ich nájdu, zostanú s nimi a strážia ich niekedy aj niekoľko dní a hlasným štekaním navigujú svojich pánov. Výdrž, odvaha a oddanosť týchto psov sú obdivuhodné. Ďalšia oblasť využitia týchto psov je lov. Keď sú na love, pracujú ako vyhľadávači zveri, svojím štekotom navigujú lovcov a zaháňajú zver na stromy. Napriek svojej dlhej srsti sú niektoré trénované na donášanie zveri z vody. Nevadí im vykúpať sa vo vode na bode mrazu. Psy sa používajú aj na ťahanie saní, hlavne v severnejších oblastiach nahradzujú v záprahu soby. V zime strážia soby a domovy svojich majiteľov v teplotách pod nulou, kde snehové víchrice a mrznúci dážď nie sú výnimkou. V lete ich život nie je o veľa ľahší, trápia ich komáre, pred ktorými sa chránia v dierach vyhrabaných na brehu rieky. Napriek týmto drsným podmienkam alebo možno práve vďaka nim, sú tieto psy nesmierne odolné a choroby sa im vyhýbajú. | |
| Nenci v 80-tych rokoch V prvej polovici 80-tych rokov sa do týchto oblastí vybral tím francúzskych filmárov. Hoci ich cieľom neboli len Nenci a ich život, dokumentárny film, ktorý natočili nám ukazuje, že v oblasti arktického Uralu, Jamalského polostrova až na východ k Tajmyru, existujú biele psy s usmievavým výrazom, sú veľmi podobné súčasným samojedom a neustále sa využívajú ako lovci, pastierske psy, strážne psy i na ťahanie saní. Využívajú sa aj moderné snežné skútre, ale tie určite nenájdu cestu domov v snehovej búrke, ani neobjavia stratené soby. A určite svojich majiteľov v polárnej zime nezohrejú. V druhej polovici 20. storočia boli do Ruska dovezené mnohé európske rasy psov, ktoré sa zmiešali s pôvodnými Lajkami, čo je zreteľne vidno na ich výzore. Ale len máloktoré krížené psy vydržia kruté podmienky sibírskej zimy. A tak arktická klíma pôsobí ako ochranca pôvodných severských psov, akým je aj nenecká lajka predchodca našich usmievavých samojedov. | |
| Zhrnutie Z predchádzajúcich strán je zrejmé, že sibírske psy národa Samojedov, ktoré svet poznal pod menom Bjelkier, boli vždy rôzneho vzhľadu čo do veľkosti a farebnosti. Videli ste, že sa polemizuje aj o ich pôvodnom využití. Boli teda predchodcovia našich samojedov lovecké, ťažné či pastierske psy? Presne sa to už nedozvieme, ale jedno je isté: tieto psy boli vždy pravou rukou svojho pána a znamenali spôsob prežitia v nehostinných podmienkach tundry, či už ich využívali na stráženie sobích stád alebo na lov. Napriek týmto rozporom, jedno je isté. Existovali psy čisto biele, krémové alebo kombinované, ktoré mali prístup do obydlí svojich pánov, kde aj žili. O týchto bielych psoch sa cestovatelia zmieňujú ako o priateľských psoch, túžiacich po ľudskej spoločnosti. Ich pôvod je na území na východ od Uralu, blízko arktického kruhu. Takisto vieme, že čierne fliačiky na srsti sú jasnou diskvalifikáciou už 80 rokov a že pri zakladaní chovu v Anglicku biela farba v ich potomstve jednoznačne prevládala, veď sa aj nazývali biele psy, ktoré sa rodia biele. Súčasný samojed je všestranný pes, ktorý má vrodenú tisícročnú obrovskú vôľu pracovať a pomáhať ľuďom túto ich vôľu pracovať môžeme jednoducho vidieť na majiteľoch samojedov, ktorí majú určite jednu ruku dlhšiu ako druhú, lebo ich samojed si myslí, že ich má na vodítku ťahať vpred! Známe sú aj príbehy, kedy samojedi, ktorí nikdy nezaháňali stáda, ani neboli na to cvičení, to automaticky dokážu vďaka svojim vrodeným inštinktom. Azda netreba spomínať jednu prevládajúcu črtu v ich povahe: obrovskú lásku k človeku a neustálu túžbu byť mu nablízku. Pozná ju každý majiteľ samojeda prenasledovaný svojím psíkom hádam úplne všade. Mnohí ľudia, ktorí prežili určitý čas v tundre v podobných podmienkach, ako žili a stále žijú kmene Samojedov tvrdia, že medzi mnohé schopnosti samojedov pracovať a pomáhať človeku je treba zaradiť ešte jednu pre prežitie v týchto nehostinných podmienkach asi najdôležitejšiu a síce byť oddaným, milým, neustále sa usmievajúcim a nádherným spoločníkom svojho pána, pretože ich krása a šarm majú silu prekonať pustatinu navôkol. Stroje síce môžu nahradiť prácu psov, ale žiaden stroj nemá schopnosť povzbudiť ich duše. V povahe a vzhľade samojedov sa odrážajú tisícky rokov ich historického dedičstva. Boli obdarovaní ďalším zmyslom, ktorým sa dokážu preniesť ďaleko do histórie a vždy a znovu zistiť dôvod, pre ktorý boli určení. Takže šteniatko samojeda, ktoré sa dnes narodí, vie presne, kde je jeho miesto, tak ako stovky generácií pred ním: chrániť, sprevádzať, strážiť, milovať človeka a byť ním milované. A buďte si istí, že vás bude sprevádzať a chrániť pred nebezpečenstvom s láskou a oddanosťou, ktorá nepozná hraníc. | |
| Začiatky chovu Bjelkier psy boli premenované na samojedské psy podľa mena národa Samojedov. Premenoval ich anglický zoológ Ernest Kilburn-Scott, ktorý bol tiež zakladateľom chovu tohoto plemena v Anglicku na konci 19. storočia. Pomenoval ich na SAMOYEDE, aby sa čo najviac priblížil pôvodnej ruskej výslovnosti, teda potom sa tento názov v angličtine vyslovoval ako samajéd. Neskôr sa od posledného písmena e upustilo, čím sa ale zmenila pôvodná výslovnosť na poangličtený samoid. Na Slovensku sa stretávame s názvom samojedský pes (Samojed je potom človek – člen kmeňa Samojedov), ale vo výstavných katalógoch sa uvádza názov samajedskaja sabaka, podľa krajiny pôvodu plemena. Niekedy v katalógoch nájdete aj fínsky názov samojedinkoira či anglický samoyed i pôvodný názov samoyede. V angličtine sa takisto stretneme aj s názvom sammy, čo je zdrobnený názov pre samoyed a vyjadruje vzťah ľudí k týmto milým psom. | |
| Anglicko objavuje Bjelkier psov Zakladateľmi chovu samojedov v Anglicku i na svete boli manželia Kilburn-Scottoví. Pán Kilburn-Scott odcestoval v r.1889 do ruského prístavu Archangeľsk, kde dozeral na nakladanie tovaru pre obchodnú spoločnosť, pre ktorú pracoval. Zaujalo ho malé huňaté šteniatko hnedej farby s bielymi fliačikmi na chvoste a labkách, ktoré sa motalo po prístave. Kúpil ho ako darček pre svoju ženu. Pes Sabarka vyrástol na typického špicovitého predstaviteľa samojedských psov, na výstavách bol neskôr predvádzaný v triede zahraničných psov. A keďže pochádzal z oblasti obývanej národom Samojedov, volali ho jednoducho samojedský ťažný pes. O štyri roky neskôr pribudla do rodiny Kilburn-Scottových krémovo sfarbená fenka Whitey Petchora, kúpená od námorníkov na lodi z Ruska. Bola tiež typická znakmi špicov : hustý kožúšok, špicatý nos, vztýčené uši. Zo spojenia so Sabarkom sa narodili šteniatka rôznych farieb : čierne, hnedé, ale aj sneho biele. Fenka Neva poputovala k lady Sitwell, ďalšej nadšenej prívrženkyni samojedov. Základ chovu samojedov, ako ich poznáme dnes, bol položený. A pre manželov Kilburn-Scottových a ďalších prvých nadšencov sa začala éra ich absolútnej oddanosti plemenu samojed. | |
| V roku 1891 nájdeme v anglickej tlači prvý inzerát ponúkajúci samojedov Kilburn-Scottových: Nádherné biele ruské (Samojed) šteniatka ťažných psov, ako malé polárne medvedíky, veľmi nežné a prítulné. Úžasné osrstenie a chvosty. Rarita. Rodičia importovaní. Lady Sitwell neskôr importovala zo severného Ruska čisto bieleho psa menom Musti. V potomkoch zo spojenia Mustiko a Whitey Petchory sa biela farba ukázala byť dominantnou a tento vrh je považovaný za základ bielych samojedov, ako ich poznáme dnes. Písal sa rok 1901. Z tohto vrhu pochádzajú dva významné čisto biele psy : pes Nansen a fenka Olgalene. Spojenie Mustiho a Nevy vyprodukoval prvého šampióna v histórii chovu samojedov. Bol ním Ch. Olaf Oussa. Už sme spomínali psa menom Russ a fenku Kvik obaja boli dovezení z polárnych expedícií. Ich spojenie vyprodukovalo krásnu fenku Ch. Pearlene. Ďalšie významné psy dovezené z expedícií a použité v chove v tomto období boli psy Antarctic Buck, Trip, Houdin a fenka Kvik. Keďže jeden zo psov z polárnych expedícií bol darovaný kráľovnej Alexandre (Jacko) a táto si neskôr sama doviezla ďalších psov priamo z Ruska, dokonca sa s nimi úspešne umiestňovala na výstavách, popularita plemena narastala. Samojed sa stal psom populárnym pri dvore i vďaka netere Princa z Walesu, ktorá sa vydala za Cára Nicholasa II. Keďže samojedi boli psami cárskej rodiny, poslala zopár jedincov i do vlasti Princovi z Walesu, neskôr kráľovi Edwardovi VII. Psi vlastnené kráľovskou rodinou vzbudzovali obdiv a zvyšovali popularitu plemena. Nemalú zásluhu na tom mala aj ďalšia prívrženkyňa plemena Mrs. McLaren Morrison, ktorá chovala obrovské množstvo psov i mačiek rôznych plemien a neúnavne ich vystavovala na súťažiach, aby zvýšila informovanosť verejnosti. Ona takisto dlhé roky naliehala na the Kennel Club, aby uznal plemeno samojed. Neúnavne písala články do rôznych novín a časopisov a tým nám poskytla výborný materiál o samojedoch vtedajšej doby. Sama vlastnila aj čierneho samojeda menom Peter The Great. Keďže na výstavné prihlášky sa už vtedy uvádzala farba, vieme s určitosťou, že množstvo prvých samojedov nebolo bielych. Mrs. Morrison bola spolu s ďalšími chovateľmi prívrženkyňou rôzneho sfarbenia, ale napriek snahám sa im tieto farby nepodarilo zachovať, pretože biela a krémová sa ukázali byť dominantnými a teda pôvodnými farbami samojedov a i po spárení dvoch farebných rodičov bol výsledný vrh z väčšej časti biely. Spojenie Nansen x Ch Pearlene vyprodukoval fenku Kviklene, ktorá neskôr v kombinácii s Antarctic Buckom vyprodukovala vrh pozostávajúci z piatich psov, všetci mali veľmi dôležitý význam pre pokračovanie a rozširovanie chovu samojedov. Boli to: Southern Cross, South Pole, Fang, Mezenett a Olaf. Bez nich by veru dnes nebolo veľa samojedov ! V roku 1909 bolo uznané nové meno: Samoyede, bol založený the Samoyede Club a bol vypracovaný prvý štandard. Keďže Samoyede Club nepripúšťal, aby sa členkami stali ženy, v r. 1912 bol založený Ladies´ Samoyede Association. V tom istom roku vstupuje do hry nová chovateľka, Miss J.V.Thomson-Glover, ktorá mala veľký vplyv na vývin plemena v nasledujúcich rokoch. Svojho prvého samojeda Snow Cloud – získala od Kilburn-Scottových. Sama sa veľmi zaslúžila o dodržovanie pôvodného vzhľadu samojedov, hlavne ich povestného úsmevu. Hrala dôležitú úlohu pri zakladaní the Samoyed Association of Great Britain v r. 1920, ktorá zlúčila oba predchádzajúce kluby. A v r. 1923 sa konala prvá špeciálna výstava britského Samojed klubu. Z prvých psov, použitých v chove v Anglicku, iba niekoľko pochádzalo zo západnej Sibíri. Neskoršie málopočetné importy boli z Uralu a z ostrovov Novej Zeme. Najpočetnejšie pôvodné psy a takisto psy z najväčším vplyvom na počiatočný vývin plemena v Anglicku pochádzali zo severských expedícií. Ako sme už viac-krát v tomto rozprávaní spomenuli, získaval ich Alexander Trondtheim z pomerne presne vymedzeného územia na východ od rieky Jenisej, pri rieke Olenek. Boli teda rovnakej línie. Ale všetky spomínané psy boli importované pred rokom 1914. Len málo bolo neskôr importovaných z krajiny pôvodu v 20-tych rokoch a po roku 1920 už žiaden. Po prvej svetovej vojne založili Kliburn-Scottoví chovateľskú stanicu Farningham. Práve samojedi z tejto stanice prispeli najväčšou mierou k postupnému rozvoju samojedov v U.S.A. i na európskom kontinente. Boli chovateľmi, ktorým sa podarilo v ich chovateľskom programe vytvoriť typ samojeda, ako ho poznáme dnes, zo zmesi rôznych jedincov prvých importov, pričom sa snažili zachovať čo najviac pôvodné vlastnosti i vzhľad samojeda. A za to im patrí vďaka. Vychovali 14 šampiónov, ale je všeobecne známe, že pani Kilburn-Scottová sa nerada zúčastňovala súťaží radšej sa venovala dôležitejšej práci a tou bol práve vývin pravého samojeda. Prvá svetová vojna značne zabrzdila sľubne sa vyvíjajúci záujem o plemeno. Psy nebolo možné registrovať, bol nedostatok potravín a bol prijatý zákon obmedzujúci množstvo psov v domácnosti na jedného. A preto až desať rokov po vojne vzniká ďalšia významná chovateľská stanica Kobe, v ktorej vychovali 44 šampiónov (do roku 1982). Vzhľadom na reštrikcie uvalené na dovoz jedincov z iných krajín (karanténa v trvaní 6 mesiacov), je import obtiažny. Anglicko teda pokračuje vo vývine plemena dosť osamotene, ich samojed sa odlišuje od amerického tvarom hlavy i očí, veľkosťou a osrstením a významné chovateľské stanice sa snažia vytvoriť jedince veľmi podobného typu. Napríklad samojed Kobe typu mal veľmi peknú hlavu s dobrým tvarom očí a úsmevným výrazom. Pre britských chovateľov je toto do dnešného dňa vysnívaným cieľom: vytvoriť typ samojeda, ktorý bude rozoznateľný od ostatných samozrejme pri dodržaní štandardu . Niektorými ďalšími významnými chovateľskými stanicami, ktorým sa podarilo vytvoriť určitý typ sú : Annecy, Crownie, Crensa, Delmonte, Fairvilla, Golway, Hempshire, Novaskaya, Samont, Samovar, Snowcryst, Snowmyth, Sworddale, Whitewisp, Zamoyski. Chovateľské stanice Zamoyski a Hempshire sú napríklad všade na svete známe jedincami s nádherným osrstením . Mhohé z nich nájdeme aj v rodokmeňoch samojedov na našom území. Na anglické línie môžeme byť skutočne hrdí. Množstvo samojedov ročne registrovaných v Anglicku sa pohybuje v rozmedzí 1000 – 1250 a množstvo všetkých samojedov je približne 13 500. Priaznivci plemena môžu byť združení v jednom zo štyroch samostatných samojed klubov. Plemeno samojed má vo Veľkej Británii svoju pevnú pozíciu, možno preto, že práve tam sa toto nádherné plemeno zrodilo. |
