| Zaradenie do skupiny FCI Samojedský pes patrí do V. skupiny FCI s názvom ŠPICE A TZV. PRIMITÍVNE PLEMENÁ, oddiel 1 – severské záprahové psy (pojmom severské plemená označujeme všetky plemená psov, ktoré pochádzajú z arktických oblastí). Ďalej sem patria – v pôvodných názvoch krajiny pôvodu (s týmito názvami sa môžete stretnúť predovšetkým na výstavách, v katalógoch a propozíciách): Akita inu, Alaskan Malamute, Basenji, Norsk Buhund, Canaan Dog, Chow-chow, Cirneco dell´Etna, Deutscher Spitz, Eurasier, Suomenpystykorva, Gronlandhund, Hokkaido ken, Iceland Dog, Nihon Supittsu, Jämthund, Kai inu, Karjalan karhu koira, Kishu inu, Zapadosibirskaja lajka, Vastočnosibirskaja lajka, Rasijskoevropejskaja lajka, Lapinkoira, Lapinporokoira, Lapphund, Lundehund, Norbotten Spets, Norsk Elghund grá, Norsk Elghund sort, Pharao Hound, Podenco canario, Podenco ibicenco, Podengo portugues, Shiba inu, Shikoku inu, Siberian Husky, Volpino italiano, Västgotaspets, Thai Ridgeback Dog, Xoloitzquintle, Perro sin pelo del Perú. |
| Tieto psy môžeme zaradiť do 8 oddielov (a teraz si ich mená už uvedieme v slovenčine): 1.oddiel: Severské záprahové psy – Aljašský malamut, Sibírsky husky, Samojedský pes, Grónsky pes 2.oddiel: Severské poľovné psy : – Nórsky losí pes, Nórsky durič, Rusko-európska lajka, Východosibírska lajka, Západosibírska lajka, Švédsky losí pes, Norbottenský špic, Karelský medvedí pes, Fínsky špic 3.oddiel: Severské strážne a ovčiarske psy – Islandský ovčiak, Nórsky buhund, Västtgotský pes, Laponský pes 4.oddiel: Európske špice – Nemecký špic, Taliansky volpino 5.oddiel: Ázijské špice a príbuzné typy – Čau-čau, Eurázier, Japonské špice (Akita inu, Hokkaido ken, Kai inu, Kishu inu, Suppitsu, Shiba inu, Shikoku) 6.oddiel: Primitívne typy – Kanaánsky pes, Faraónsky chrt, Mexický naháč, Peruánsky naháč, Basendži 7.oddiel: Primitívne typy poľovných psov – Kanársky podenko, Ibizský podenko, Portugalský podenko, Sicílsky chrt 8.oddiel: Primitívne poľovné psy majúce na chrbte „ridge“ (pás srsti opačne rastúcej) – Thajský ridgeback Štandard plemena je formálny popis charakteristiky plemena s detailným popisom jednotlivých častí tela, celkového výzoru, pohybu a vlastností. Štandard používa vedúci chovateľský klub v každom štáte na opis ideálneho samojeda. Výstavné psy sa posudzujú podľa tohoto formálneho indexu jedinečných telesných kvalít, vystupovania a osobnostných čŕt, ktoré charakterizujú „dokonalý“ exemplár plemena. Postupom času sa štandard môže meniť a prispôsobovať zmenám v smere chovu plemena, alebo sa môže stať zle (nepresne) formulujúcim znaky plemena, čo spôsobuje problémy pri jeho posudzovaní. Treba si uvedomiť, že štandard vyjadruje ideálneho jedinca plemena. V skutočnosti sa každý pes – i šampión – k ideálu len približuje. Kým vedúci kynologický klub určitej krajiny oficiálne uzná nové plemeno, uskutočňujú sa konzultácie s chovateľmi, priaznivcami a importérmi plemena, prostredníctvom už existujúcich špeciálnych klubov. Ak je už plemeno uznané v inej krajine, existujúci štandard poslúži ako základ. V prvých rokoch chovu samojedov vo Veľkej Británii takáto základňa v podstate neexistovala. Prvý štandard plemena bol vypracovaný členmi prvého klubu The Samoyede Club pod vedením pána Kilburn-Scotta v roku 1909 – teda 20 rokov po importe prvého samojeda na Britské ostrovy. Jeho cieľom bolo predstaviť toto neznáme plemeno verejnosti a v chove zachovať tie kvality, ktoré ho robia takým zvláštnym a odlišným od ostatných. Po druhej svetovej vojne (1967) bol vypracovaný nový štandard na základe 12-ročného výskumu tohoto plemena a tento bol do konečnej podoby „dobrúsený“ v r.1987. American Kennel Club (AKC) prebral anglický štandard, ale v päťdesiatych rokoch sa zvýšili povolené veľkosti pre psov i suky na základe meraní viac ako 50 šampiónov. Vzhľadom na množiace sa „diskusie“ pri posudzovaní samojedov, aby sa presnejšie vymedzili termíny ako „primerane veľký“, „stredný“ a pod., pokračovalo sa v presných meraniach a prepočtoch. Do úvahy sa brali stovky fotografií súčasných i minulých šampiónov. Určilo sa napríklad, že hlava má byť tvorená 40 percent nos a 60 percent lebka. A definitívne sa upustilo od zadávania hmotnosti psov a súk. Tento nový štandard bol schválený v roku 1957. Potom nasledovali ešte dve zmeny, v rokoch 1963 a 1993. U samojedov teda môžeme hovoriť o dvoch typoch štandardu, americkom a anglickom, pretože všetky ostatné krajiny prebrali a upravili jeden z nich. Štandard FCI (Fédération Cynologique Internationale), pod ktorý spadáme aj my, prebral americký typ. Štandardy plemena sú teda odlišné v závislosti od krajiny. Tieto rozdiely je dôležité poznať, ak idete do inej krajiny vystavovať, prípadne posudzovať plemeno. Takisto, ak napríklad exportujete šteniatka do krajiny, kde preferujú vyššie jedince, určite nevyberiete to najmenšie šteňa z vrhu. Americký a anglický štandard sa líšia predovšetkým štandardnou veľkosťou povolenou pre suky a psov. Anglický štandard dovoľuje nižšiu výšku o 1 inch (2,54 cm). Pre porovnanie som si preštudovala aj štandardy Anglicka, Fínska, USA a Kanady a nenašla som tam výraznejšie rozdiely, len v povolenej výške (ktorá je v USA a Kanade vyššia) a zaradení niektorých odchýlok medzi diskvalifikácie. Takisto upozorňujú na to, že samojed by nemal byť príliš malý a slabý ani príliš mohutný až nemotorný, pretože by to odporovalo jeho pôvodnému predurčeniu záprahového a pastierskeho psa. Najlepšie to posúdime pri pohybe psa : klus musí byť priestorný a elegantný, nie ťažkopádny či príliš rýchly s drobnými krokmi. Príliš malý alebo príliš veľký samojed by mal byť vylúčený z posudzovania i ďalšieho chovu. V niektorých starších knihách o plemene sa môžete dočítať o tom, že podľa vzhľadu samojeda môžeme hovoriť o troch typoch: o líščom, vlčom a medveďom type. Líščí bol obmedzený už na počiatku chovu samojedov, dnešný typ je zmesou vlčieho a medvedieho typu. Vlčí typ má užší a dlhší nos, športovejší vzhľad – podobá sa tvarom tela vlkovi. Medvedí typ má širší a kratší nos, je mohutnejší a pôsobí dojmom väčšieho a hustejšieho osrstenia – jednoducho biely medvedík, pričom sa veľa diskutuje o tom, ktorý z nich je „viac Samojed“. Pravdou zostáva, že pre každého majiteľa či chovateľa je jeho samojed ten pravý a najkrajší. A pre posudzovateľov ? Každý z nich má svoju preferovanú predstavu o ideálnom jedincovi, ktorá sa mení v závislosti od krajiny i obdobia. V súčasnosti sú väčšinou preferované čisto biele psy medvedieho typu s výbornou pigmentáciou. Tak či onak, pravdou zostáva, že plemeno samojed len veľmi málo podľahlo „módnym“ chovateľským trendom v postupe času. Je vynikajúce, že všetky hlavné charakteristické znaky súčasných samojedov – vztýčené uši, usmievajúca sa tvár, huňatý kožúšok a krásny chvost – sú pôvodné, prirodzené a môžeme ich zreteľne vidieť na prvých historických snímkach zakladateľov chovu. Presvedčíte sa o tom porovnaním súčasného štandardu s historicky prvým z roku 1909.Prvý štandard plemena z roku 1909 (Veľká Británia) Vzhľad a všeobecná charakteristika: Samojed, ktorý je predovšetkým pracovný pes, by mal byť silný, energický, aktívny a dôstojný. Pretože jeho pôsobisko leží v studených klimatických oblastiach, jeho srsť má byť bohatá a odolná voči poveternostným vplyvom. Jeho chrbát by nemal byť príliš dlhý, pretože slabý chrbát by ho urobil nepoužiteľným v jeho práci a tak isto sudovité telo (ako má napríklad čau-čau), by bolo takisto veľkou nevýhodou pre záprahového psa. Chovatelia by sa mali zamerať na tzv.“šťastný stred“, teda telo nie príliš dlhé, dobre osvalnené, dovoľujúce voľnosť pohybu, s hlbokým hrudníkom a dobre tvarovanými rebrami a silnou panvou. Dospelý pes by mal mať výšku okolo 21 inchov (53,34 cm) v ramenách. Čo sa týka hĺbky hrudníka, nohy by mali byť primerane dlhé, príliš krátke nohy sa nepovoľujú. Stehná by mali byť dobre vyvinuté, kolená dobre zauhlené, každý náznak zle uhlených zadných nôh alebo kravský postoj budú prísne penalizované. Srsť: Telo psa má byť dobre pokryté hustou, pevnou, jemnou a krátkou podsadou, s pevnou srsťou, ktorá prerastá podsadu a vytvára tak vrchnú vrstvu srsti. Táto má odstávať od tela. Hlava: Široká plochá lebka, nosová partia stredne dlhá, nie príliš ostrý stop, uši nie príliš dlhé a zaoblené na končekoch, posadené ďaleko od seba a dobre osrstené vo vnútri dlhou srsťou. Oči tmavé, veľké, s pozorným inteligentným výrazom. Čierna koža okolo papule. Srsť na hlave má byť krátka a jemná. Uprednostniť čierne kontúry okolo očí a čierny ňufák, tento môže byť aj pečeňový. Veľké a silné zuby. Chrbát: Stredne dlhý, široký a veľmi svalnatý. Hrudník a rebrá: Hrudník široký a hlboký. Rebrá dobre tvarované, dávajú veľa miesta pre pľúca a srdce. Zadná partia: Stehná veľmi svalnaté, kolená dobre uhlené, kravský postoj alebo zle uhlené končatiny veľmi nevhodné. Nohy: Rovné a svalnaté. Labky: Rovné, dobre pevne položené, husto osrstené. Chvost: Veľký (doslova ťažký) a dobre nesený cez chrbát. Váha: Psi do 50 libier (22,7 kg) a feny do 40 libier (18,16 kg) Farba: Všetky farby povolené, biela sa preferuje. |
| Súčasný štandard plemena Samojed, Samojedský pes (SAMOYED, SAMOJEDSKAJA SABAKA, SAMOJEDINKOIRA) Štandard FCI č. 212 / 09.01.1999 / GB PôVOD: Severné Rusko a Sibír PATRONÁT: Nordic Kennel Union (NKU) Dátum publikOVANIA pôvodného štandardu: 22.07.1997 Použitie: Saňový a spoločenský pes Klasifikácia FCI: Skupina 5 Špice a primitívne plemená Skupina 1 Severské saňové psy Bez pracovnej skúšky Krátky historický súhrn: Názov samojed je odvodený od názvu samojedských kmeňov v severnom Rusku a Sibíri. V južných častiach tejto oblasti sa používali biele, čierne a hnedé škvrnité psy ako pastierske psy pre soby; v severných častiach boli psy čisto biele, mali miernu povahu a používali sa ako poľovné a saňové psy. Samojedi žili spolu so svojimi majiteľmi, dokonca spávali v ich príbytkoch a využívali sa na ohrievanie. Britský zoológ Ernest Kilburn Scott strávil v roku 1889 tri mesiace so samojedskými kmeňmi. Do Anglicka si priniesol hnedé šteniatko psa s menom „Sabarka“. Neskôr importoval sučku krémovej farby s menom „Whitey Petchora“ zo západnej strany Uralu a snehobieleho psa s menom „Musti“ zo Sibíri. Tieto psy a iné psy dovezené bádateľmi boli základom pre západného samojeda. Prvý štandard plemena bol spísaný v Anglicku v roku 1909. Všeobecný opis: Strednej veľkosti, elegantný, biely arktický špic. Vzhľadom vytvára dojem silného, vytrvalého, roztomilého, flexibilného, dôstojného a sebavedomého psa. Výraz, tzv. „úsmev samojeda“, je vytvorený kombináciou tvaru a polohy očí a kútikov papule mierne vyhnutých nahor. Pohlavie by malo byť zreteľné z celkového výrazu. Dôležité proporcie: Dĺžka tela je približne o 5% väčšia ako výška v kohútiku. Hĺbka tela je o niečo menšia ako polovica výšky v kohútiku. Papuľa je približne taká dlhá ako lebka Správanie a povaha: Priateľský, úprimný, bystrý a živý. Poľovný inštinkt je veľmi mierny. Nesmie byť plachý ani agresívny. Veľmi spoločenský a nesmie sa používať ako strážny pes. HLAVA: Silná, klinového tvaru. Horná časť hlavy: Lebka: Z pohľadu spredu a v profile iba mierne vypuklá. Najširšia je medzi ušami. Mierne viditeľná ryha medzi očami. Stop (čelový sklon): Jasne definovaný, ale nie príliš dominantný.Tvárová časť lebky: Nos: Dobre vyvinutý, pokiaľ možno čierny. V niektorých obdobiach roka môže pigment nosa vyblednúť na tzv. „zimný nos“, na okrajoch nosa však musí byť vždy tmavý pigment. Papuľa: Silná a hlboká, približne rovnako dlhá ako lebka, postupne sa zužuje smerom k nosu, ani úzka ani ťažká a štvorhranná. Chrbát nosa je rovný. Pysky: Tesne priliehajúce, čierne a pomerne plné (mäsité). Kútiky papule sú mierne ohnuté nahor a vytvárajú charakteristický „úsmev samojeda“. Čeľuste/zuby: Pravidelný a úplný chrup s nožnicovým skusom. Zuby a čeľuste sú silné. Normálny počet zubov. Oči: Tmavohnedé, hlboko vsadené, vzdialené pomerne ďaleko od seba, mierne šikmé a mandľového tvaru. Výraz očí je “usmiaty“, milý, bystrý a inteligentný. Okraje očí (očné viečka) sú čierne. Uši: Vzpriamené, pomerne malé, hrubé, trojuholníkového tvaru a špičky mierne zaoblené. Mali by byť pohyblivé, vysoko nasadené; vzhľadom na širokú lebku od seba pomerne vzdialené. KRK: Silný, strednej dĺžky a hrdo vzpriamený. TRUP: O niečo dlhší ako výška v kohútiku, hlboký a pevný, ale pružný. Kohútik: Zreteľný. Chrbát: Strednej dĺžky, svalnatý a rovný; suky majú o niečo dlhší chrbát ako psy. Bedrá: Krátke, veľmi silné a zreteľné. Kríže: Plné, silné, svalnaté a mierne klesajúce (spádité). Hrudník: Široký, hlboký a dlhý, siahajúci takmer po lakte, rebrá sú dobre klenuté. Dolná línia: Mierne vtiahnutá k bruchu. CHVOST: Posadený pomerne vysoko. Ak je pes v ostražitom stave a v pohybe, nosí chvost ohnutý od koreňa smerom dopredu ponad chrbát alebo bok; inak môže chvost visieť, vtedy dosahuje až k pätám. KONČATINY HRUDNÉ KONČATINY: Celkový vzhľad: Dobre postavené a osvalené so silnými kosťami. Pri pohľade spredu rovné a rovnobežné. Plecia: Dlhé, pevné a klesajúce (spádité). Horná časť nohy (nadlaktie): Šikmé a priliehajúce k telu. Približne rovnako dlhá ako plece. Lakeť: Prilieha k telu. Zápästie: Silné ale pružné. Záprstie (sponka): Mierne šikmé. Predné labky: Oválne s dlhými prstami, ohybné a smerujúce rovno dopredu. Prsty klenuté a nie umiestnené príliš úzko vedľa seba. Pružné vankúšiky. PANVOVÉ KONČATINY: Celkový vzhľad: Pri pohľade zozadu rovné a rovnobežné, s veľmi silným osvalením. Stehno: Strednej dĺžky, pomerne široké a svalnaté. Kolená: Dobre zauhlené. Priehlavkový kĺb: Pomerne nízko posadený a dobre zauhlený. Priehlavok: Krátky, silný, vertikálny a rovnobežný. Zadné labky: Ako predné labky. Vlčie pazúry by sa mali odstraňovať. POHYB : Výdatný, voľný a bez známok námahy s dlhým krokom. Dobrý dosah predných končatín – tzv.reach a dobrý záber zadných končatín – tzv.drive. OSRSTENIE SRSŤ: Bohatá, mohutná, pružná a hustá polárna srsť. Samojed je pes s dvojitou srsťou s krátkou, jemnou a hustou podsadou a dlhšou, hrubšou a rovnou krycou srsťou. Srsť by mala okolo krku vytvárať golier a na pleciach by mala rámovať hlavu, najmä u psov. Na hlave a na predných častiach nôh je srsť krátka a hladká; na vonkajšej strane uší je krátka, odstávajúca a hladká. Vnútro uší by malo byť dobre osrstené. Na zadnej strane stehien srsť vytvára tzv. nohavice. Priestory medzi prstami by mali byť chránené osrstením. Chvost by mal byť výdatne pokrytý srsťou. Srsť suky je často kratšia a má jemnejšiu štruktúru ako srsť psa. Správna štruktúra srsti by mala mať vždy žiarivý povrchový lesk.FARBA: Čistá biela, krémová (piškótová) alebo biela s krémovými (piškótovými) znakmi. (Základná farba je biela s niekoľkými znakmi.) Farba by nikdy nemala byť bledohnedá po celom tele. VEĽKOSŤ: Výška v kohútiku: Ideálna výška: pes 57 cm s toleranciou ± 3 cm a suka 53 cm s toleranciou ± 3 cm. CHYBY: Akákoľvek odchýlka od uvedených znakov by sa mala považovať za chybu a závažnosť chyby pri posudzovaní by sa mala určovať v presnom pomere k jej stupňu a vplyvu na zdravie a prospievaní psa. • Viditeľné chyby v štruktúre • Slabá kostra • Psy a suky nemajú dostatočne výrazný pohlavný výraz • Kliešťový skus • Žlté oči • Mäkké uši • Sudovitý hrudný kôš • Dvakrát zakrútený chvost • Krátke nohy • Silne vyklenuté končatiny alebo kravský postoj • Zvlnená alebo krátka srsť, dlhá, jemná alebo visiaca srsť • Prílišná rezervovanosť ZÁVAŽNÉ NEDOSTATKY: • Zreteľné miesta bez pigmentu na očných viečkach alebo pyskoch DISKVALIFIKÁCIE: • Agresivita alebo nadmerná plachosť • Modré oči alebo rozdielna farba očí • Predkus alebo podkus • Uši nie sú vzpriamené • Iné ako štandardné sfarbenie Každé zviera, ktoré jasne preukazuje fyzické abnormality alebo abnormality v správaní, by malo byť diskvalifikované.N.B.: Psy musia mať dva zreteľne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku. |
